Miroslava Mužíková – aj naše dôchodky potrebujú obstarávanie

Miroslava Mužíková  – aj naše dôchodky potrebujú obstarávanie

Mnohým ľuďom možno ani nenapadne, že ich dávka alebo dôchodok, ktorý pristane na ich účte každý mesiac, má za sebou obriu inštitúciu, ktorá na ne vyberá peniaze a počíta ich správnosť. Sociálna poisťovňa je predĺženou rukou politiky štátu a i táto organizácia si musela na svoj chod obstarať množstvo komodít. Ako sa Sociálnej poisťovni darí zvládať nástrahy obstarávania a vysporiadať sa s mnohými výzvami nám povie riaditeľka odboru verejného obstarávania JUDr. Miroslava Mužíková.

Ako právnička ste s obstarávaním nezačínali na palube Sociálnej poisťovne, ale stopy vo vestníku k vám vedú na ministerstvo dopravy. Ako ste sa k tomuto obstarávačskému chlebíčku dostali?

Asi ako všetci obstarávači, ktorých poznám, náhodou. Počas vysokej školy som pracovala v súkromnej sfére na strane uchádzačov a pripravovala som ponuky. Verejné obstarávanie však nebolo mojím snom. Chcela som pracovať na ministerstve dopravy. Nie preto, že by som mala špeciálny vzťah alebo záujem o vecnú náplň tohto ministerstva, i keď aj tá sa mi zdá veľmi zaujímavá. Dôvod bol jednoduchý – páčila sa mi budova ministerstva dopravy a mala som pocit, že by sa v nej mohlo príjemne pracovať. A nakoniec aj tak bolo. Po skončení vysokej školy som si ako prvé „klikla“ na stránku ministerstva, bol vyhlásený jediný výber a práve v ten deň bol aj termín na podanie žiadosti. Išlo o miesto na odbore verejného obstarávania. Tak som žiadosť podala, no a odvtedy ma verejné obstarávanie sprevádza doslova každý deň.

Ako by ste porovnali prácu obstarávača na strane záujemcu alebo uchádzača a na strane verejného obstarávateľa?

Verejný obstarávateľ to má nepochybne ťažšie a vždy, nie len vo vzťahu k uchádzačom, ale aj vo vzťahu k všetkým kontrolným orgánom, médiám a verejnosti ťahá za kratší koniec. Nie sú výnimkou príliš dlhé procesy verejného obstarávania aj z dôvodu nevyvážených právomocí prakticky všetkých zainteresovaných okrem verejného obstarávateľa. Z úrovne verejných obstarávateľov je dôsledkom hľadanie „inej cesty“ na zabezpečenie komodít, ktoré sú pre jeho chod v danom čase nevyhnutné, čo rozhodne nemožno označiť za správne a ani za cieľ. Aplikácia zákona nie je v praxi jednoznačná a nie raz sa rozhodujeme podľa toho, čo predstavuje menšie riziko.

Je nepochybné, že sa v tomto štáte obstarávať musí, že sa obstaráva de facto všetko, a ak má byť zabezpečený jeho efektívny chod a rozvoj, vyhlasovať verejné obstarávania a uzatvárať zmluvy musíme. Otázne je, kam až siahajú hranice tejto spoločenskej skepsy a jej následky a do akej miery sa jej má verejný obstarávateľ prispôsobovať, resp. snažiť prispôsobovať. Verejnému obstarávaniu by pomohlo viac racionality a dôvery.

Ako by teda malo vyzerať zlepšenie zákona tak, aby sa stále zamedzovalo špekulantom obchádzať ho, a zároveň aby bol jednoduchší pre bežných obstarávačov? Resp. možno inak položená otázka – ako prinavrátiť dôveru verejnosti v tieto procesy?

Otázka na dlhú diskusiu. Náš zákon je v mnohých smeroch upravený nad rámec európskych smerníc. Môj názor je, že až príliš konkrétna úprava môže byť aj na škodu. Taká definícia mimoriadne nízkej ponuky... Nedávno sa mi stala paradoxná situácia, kedy jeden uchádzač ponúknutou cenou výrazne presiahol ponuky ostatných uchádzačov a na základe takéhoto excesu vzišlo to, že ponuka uchádzača s najnižšou cenou naplnila zákonnú definíciu mimoriadne nízkej ponuky, bola o viac ako 15 % nižšia ako priemer cien ostatných ponúk. Prišlo mi absurdné označiť ako mimoriadne nízku ponuku, ktorá sa rovnako ako ponuky uchádzačov na ďalších miestach v poradí pohybovala primerane okolo predpokladanej hodnoty zákazky a situácie na trhu. Definícia mimoriadne nízkej ponuky je jedna z vecí, ktorú by som zo zákona vypustila. Samozrejme, chápem, prečo sa do zákona dostala, no v praxi sa mi jej obligatórnosť nezdá až tak opodstatnená, nehovoriac o tom, že jej doslovnou aplikáciou sa stráca zmysel iných ustanovení zákona. Aj takto by mohlo vyzerať zlepšenie a zjednodušenie zákona. Recept na špekulantov ťažko pomenovať. Myslím, že to ani nejde. Otázka je – kto vlastne tí špekulanti sú. Primárne by nielen verejnému obstarávaniu v tejto krajine prospelo menej upodozrievať zo špekulácií a machinácií a viac sa zaoberať podstatou, nie za všetkým treba vidieť negatívny úmysel. Na to je predsa zákonná úprava, aby sa v tej-ktorej oblasti nastavili určité pravidlá. Pokiaľ tieto pravidlá, ktorých podstata je v takmer celej Európe založená na rovnakých princípoch v našej krajine nie je dostačujúca na to, aby sa zabránilo takzvaným špekulantom, je to možno na zamyslenie. Preto si myslím, že akákoľvek novela alebo úprava zákona dôveru verejnosti vo verejné obstarávanie neprinavráti, je to o negatívnom nastavení ľudí, ktoré je umocnené aj vplyvom médií.

Podstata je však často úplne inde než médiá vykresľujú a neraz mám pocit, že je to viac o hľadaní senzácií než o poukázaní na skutočné problémy verejného obstarávania na Slovensku.

Hovoríte, že príliš konkrétna úprava zákona v niektorých prípadoch môže byť na škodu. Vidíte v zákone miesta, kde by bolo vhodné, naopak, úpravu doplniť, precizovať?

Určite áno. Napríklad úprava konania pri revíznych postupoch založená viac na záujme rýchleho rozhodnutia než na záujme skutočnej ochrany práv účastníkov konania. Na Úrade pre verejné obstarávanie sme mali niekoľko prípadov, v ktorých úrad rozhodoval aj na základe odborného stanoviska. K takémuto rozhodnutiu a jeho odôvodneniu však podľa môjho názoru chýba samotné odborné stanovisko alebo posudok, ktoré sú neraz rozhodujúce pri označení konania verejného obstarávateľa za zákonné alebo nezákonné. V rozhodnutiach býva z odborného stanoviska síce citované, avšak žiaden z účastníkov konania nepozná jeho obsah a súvislosti s otázkami, na ktoré znalec odpovedal. Myslím si, že poznanie podkladu, na základe ktorého úrad rozhoduje, či už primárne alebo aj podporne, je kľúčové aj pri rozhodovaní o tom, či dotknutý subjekt podá alebo nepodá odvolanie alebo žalobu. Preto by v tomto ohľade malo byť posilnené procesné postavenie subjektov, ktorých sa rozhodnutie týka. Z vlastnej skúsenosti viem, že ťažko v zákonnej lehote napísať napríklad zmysluplné odvolanie voči rozhodnutiu založenom na znaleckom posudku či odbornom stanovisku, pokiaľ nepoznáme jeho celý kontext. Najvyšší súd prednedávnom vydal rozhodnutie, podľa ktorého úrad znalcovi položil otázky, ktoré boli formulované ako právne a nie odborné otázky, a úrad na základe nich rozhodol, čo bolo označené za podstatnú vadu konania. O to viac si myslím, že by sa v tomto právna úprava konania pri revíznych postupoch v záujme možnosti riadneho uplatnenia ochrany práv zúčastnených mala doplniť.

Čím všetkým zaujímavým z pohľadu predmetov obstarávania ste si zatiaľ vo svojej histórii prešli?

Zaujímavých zákaziek bolo mnoho, ani o jednej nemôžem povedať, že by mi nič nedala alebo by ma v mojej profesii neobohatila. Veľmi dlho však budem mať v pamäti rušenie súťažného dialógu, ktorý prebiehal viac než tri roky a ja som po svojom príchode „zdedila“ túto záverečnú fázu. Tam sa vyskytlo snáď všetko, očakávané aj neočakávané, a až pri tomto prípade som si naplno uvedomila, že tak, ako môžete mať vo verejnom obstarávaní problém uzatvoriť zmluvu, môžete mať aj opačný problém. Je ale prekvapivé koľko neočakávaných situácií vie aj na pohľad jednoduchá a banálna súťaž priniesť. Povedzme kontrola zákazky z EKS, počas ktorej boli vypracované tri odborné stanoviská. Celé sa to naťahovalo takmer trištvrte roka. V tejto súvislosti sa zamýšľam nad efektívnosťou a hospodárnosťou takýchto procesov.

Aká je pozícia vášho odboru? Zodpovedáte za centrálny nákup pre všetky zložky a pobočky SP na Slovensku?