Ako obstarať kvalitu za najnižšiu cenu? (Úvaha)

Ako obstarať kvalitu za najnižšiu cenu? (Úvaha)

Obstarávateľské organizácie sa často stretávajú s problémom, ako obstarať kvalitu za najnižšiu cenu. V zásade môžeme identifikovať dva prístupy k obstarávaniu kvality, pričom každý z nich má svoje výhody, nevýhody a najmä riziká:

Prvý prístup, ktorý obstarávateľské organizácie najčastejšie využívajú pri obstarávaní kvality za najnižšiu cenu, je prístup cez opis predmetu zákazky. To znamená, že obstarávateľská organizácia stanoví opis predmetu zákazky cez technické špecifikácie, výkonnostné a funkčné požiadavky tak, že v zásade uchádzači nemajú na výber a môžu dodať len to, čo je stanovené v opise predmetu zákazky cez technické špecifikácie, výkonnostné a funkčné požiadavky. Rizikom je, že takéto zákazky môžu byť označené, ako tzv. zákazky šité na mieru, lebo obstarávateľské organizácie často v dôsledku nedostatočného prieskumu trhu stanovia opis predmetu zákazky tak, že ho de facto môže splniť len jeden výrobca – úspešný uchádzač. Každý, kto obstaráva mi dá iste za pravdu, že stanoviť opis predmetu zákazky (teda to čo obstarávateľská organizácia naozaj chce obstarať) je niekedy najťažšou úlohou obstarávateľskej organizácie.

Druhý prístup, ktorý obstarávateľské organizácie menej často využívajú, je prístup cez ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku. Opäť obstarávateľské organizácie na prvom mieste stanovia opis predmetu zákazky cez technické špecifikácie, výkonnostné a funkčné požiadavky tak, že je zabezpečený rovnaký prístup pre všetkých uchádzačov alebo záujemcov a zabezpečená čestná hospodárska súťaž. Na druhom mieste musia však obstarávateľské organizácie stanoviť kritériá na vyhodnotenie ponúk. V zmysle § 44 ods. 4 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“): „Najlepší pomer ceny a kvality sa posúdi na základe ceny alebo nákladov a ďalších kritérií, ktoré zahŕňajú kvalitatívne, environmentálne alebo sociálne hľadiská súvisiace s predmetom zákazky a ktorými sú najmä kvalita vrátane technického prínosu, estetické a funkčné vlastnosti, prístupnosť, riešenia vhodné pre všetkých používateľov, sociálne, environmentálne a inovačné charakteristické znaky, obchodovanie a jeho podmienky, organizácia, kvalifikácia a skúsenosti zamestnancov určených na plnenie zmluvy alebo koncesnej zmluvy, ak kvalita týchto zamestnancov môže mať významný vplyv na úroveň plnenia, záručný servis, pozáručný servis, technická pomoc, dodacie podmienky, ako je dátum dodania, spôsob dodania, lehota dodania alebo termín ukončenia, ak ide o zákazku v oblasti obrany a bezpečnosti aj bezpečnosť dodávky, interoperabilita a prevádzkové charakteristiky.“ Rizikom tohto prístupu je, že obstarávateľské organizácie sa musia ešte pred vyhlásením verejného obstarávania rozhodnúť, aké kritériá určia, aby vyjadrovali vzťah kvality a ceny, aké pravidlá uplatnenia kritérií stanovia, aby bolo zabezpečené kvalitatívne rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií, hoci ešte v tom momente nevedia, aké ponuky budú predložené.

Veľmi často sa potom stáva, že obstarávateľské organizácie neúmyselne určia nesprávne relatívne váhy jednotlivých kritérií a nedosiahnu ekonomicky najvýhodnejšie ponuky. Nevýhodou tohto prístupu ďalej je, že sa často stáva, že ekonomicky najvýhodnejšia ponuka nie je najlacnejšia ponuka v obstarávaní, čo opäť môže viesť k tomu, že tieto zákazky označia najmä neúspešní uchádzači za zákazky tzv. šité na mieru úspešnému uchádzačovi. Obstarávateľská organizácia ako organizácia, ktorá hospodári s verejnými zdrojmi má potom ťažké vysvetliť, prečo obstarala zákazku za cenu (x), keď ju mohla mať za cenu (y), ktorá je o (z) lacnejšia v absolútnom vyjadrení. Toto je dôvod, prečo sa tento druhý prístup využíva menej často na rozdiel od prvého prístupu, hoci ja osobne ho považujem za transparentnejší, hospodárnejší a aj efektívnejší.

Hore popísané prístupy mi však neriešia problém, ako obstarať kvalitu za najnižšiu cenu. V prvom prístupe môžem mať síce stanovenú kvalitu, avšak túto mi vie dodať spravidla len jeden výrobca, takže najnižšiu cenu nedosiahnem. V druhom prípade mám síce viac výrobcov, dosiahnem aj kvalitu, avšak táto nemusí byť najlacnejšia, čo sa ťažko spoločensky prijíma, keď sa hospodári s verejnými zdrojmi.

Vzhľadom na uvedené skúsim popísať, či je možný aj tretí tzv. dialektický prístup, ktorý je výsledkom tézy, antitézy a syntézy. Podľa môjho názoru tretí prístup je možný. Opäť obstarávateľská organizácia musí na prvom mieste stanoviť opis predmetu zákazky cez technické špecifikácie, výkonnostné a funkčné požiadavky, avšak tak, že je zabezpečený rovnaký prístup pre všetkých uchádzačov alebo záujemcov a zabezpečená čestná hospodárska súťaž (Téza). Na druhom mieste musí obstarávateľská organizácia stanoviť kritériá ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, ktoré budú nediskriminačné a podporujúce čestnú hospodársku súťaž vrátane pravidiel uplatnenia kritérií a relatívnej váhy kritérií (Antitéza). Na treťom mieste musí obstarávateľská organizácia stanoviť elektronickú aukciu, kde cena bude aukčným kritériom a všetky ostatné kritériá budú neaukčné, pričom obstarávateľská organizácia musí stanoviť aj minimálny krok k aktuálne najlepšej cenovej ponuke, tzn. nie k ponuke uchádzača, ale ku všetkým ponukám v elektronickej aukcii (Syntéza).

Výhodou tohto prístupu by bolo, že do obstarávania sa môže prihlásiť viac uchádzačov ako v prvom prístupe. Ďalšou výhodou je, že môžem cez kritériá na vyhodnotenie ponúk bodovo zvýhodniť ponuky, ktoré sú pre mňa ekonomicky výhodnejšie (kvalitu). V treťom rade cez elektronickú aukciu nútim uchádzačov, aby mi v ponuke ponúkli len také riešenie (takú ponuku), ktoré mi za najnižšiu cenu prináša maximálne ekonomické úžitky. To znamená, že eliminujem špekulantov, ktorí by využili obstarávateľskou organizáciou nesprávne nastavené relatívne váhy kritérií. Rizikom tohto prístupu je, že uvedenú výhodu vie obstarávateľská organizácia získať len v prípade, že každý uchádzač urobí v elektronickej aukcii aspoň jeden krok.

Možný rozpor so zákonom o verejnom obstarávaní a smernicami EÚ?

Problém

Pravidlá pre elektronické aukcie sú stanovené tak, že systém môže prijať len cenové ponuky nižšie ako aktuálna najlepšia ponuka (t. j. ak nová cena vložená uchádzačom nie je nižšia ako aktuálna najlepšia ponuka, systém elektronickej akcie túto novú cenu neprijme).

V dôsledku uvedeného sa môže stať, že systém elektronickej aukcie nezaregistruje najlepšiu cenu predloženú uchádzačom, ktorý je na druhom a ďalšom mieste, a teda existuje riziko, že pri použití takejto elektronickej aukcie nebude vybraná najlepšia ponuka z pohľadu ekonomicky najvýhodnejšej ponuky (t. j. uchádzač nebude môcť vložiť svoju najlepšiu cenovú ponuku, ak bude vyššia ako aktuálna najlepšia konkurenčná cena, aj keď táto vyššia ponuka by mohla stačiť na víťazstvo v súťaži po zohľadnení všetkých ostatných kritérií ekonomicky najvýhodnejšej ponuky).