M.E.A.T. kritériá – aký je najlepší pomer ceny a kvality? (druhá časť)

M.E.A.T. kritériá – aký je najlepší pomer ceny a kvality? (druhá časť)

Ekonomicky najvýhodnejšou ponukou môže byť ponuka, ktorá je výsledkom kombinácie ceny a kvality, a ktorá prináša obstarávateľskej organizácii maximálny možný úžitok. Na meranie úžitku existujú rôzne názory. Jedna z teórií hovorí, že úžitok je kardinálna (hlavná, úplná) veličina a dá sa vyjadriť v kvantitatívnych jednotkách – kardinalistická teória. Iná teória – ordinalistická – hovorí, že úžitok je síce reálna veličina, ale jej priame meranie je problematické. Môžeme vyjadriť, akú kombináciu obstarávateľská organizácia preferuje, ale nie je možné presne zmerať veľkosť úžitku tejto kombinácie. Odvodene môžeme povedať, že racionálna obstarávateľská organizácia preferuje tú alternatívu, o ktorej predpokladá, že jej prinesie väčšie uspokojenie.

Pri posúdení najlepšieho pomeru ceny a kvality uplatníme ordinalistický prístup a budeme ignorovať ex post posúdenie kvality a aj nemožnosť overenia kvality, dokonca aj keď pre reálne verejné obstarávanie je uvedené veľmi dôležité, ako sme už spomenuli vyššie. Na určenie najlepšieho pomeru ceny a kvality v rámci vyhodnotenia ponúk na základe stanovených kritérií je dôležité ex ante posúdenie kvality, t. j. pred výberom úspešného uchádzača.

Na zjednodušenie analýzy budeme predpokladať, že kvalita má len jeden atribút, takže obstarávateľská organizácia sa rozhoduje len medzi dvomi dimenziami – cenou a kvalitou. Ďalej na účely analýzy budeme pracovať s predpokladom, že zvýšením ceny sa mi zvýši aj kvalita, čo v reálnom živote nemusí byť vždy pravda. Množstvo statku bude konštantné, a teda nebude mať vplyv na cenu.

Najlepší pomer ceny a kvality

Podľa ordinalistického prístupu najlepší pomer ceny a kvality môžeme vyjadriť nasledovne:

Cena (pre obstarávateľskú organizáciu) a náklady (pre uchádzača) sa nám zvyšujú pozdĺž vertikálnej osi a kvalita sa zvyšuje pozdĺž horizontálnej osi. Nákladová krivka nám vyjadruje pomer medzi cenou/nákladmi (C) na zabezpečenie statku v požadovanej kvalite (K). Indiferenčné krivky nám zobrazujú schopnosť obstarávateľskej organizácie posúdiť, ktorý statok je pre ňu užitočnejší, ktorý menej užitočný a ktorý rovnako užitočný. Krivka smeru rastu užitočnosti nám klesá smerom vpravo a dole, lebo obstarávateľská organizácia preferuje pokles ceny za statok a maximálnu možnú kvalitu za vynaložené finančné prostriedky. Uvedené smeruje k rastúcej užitočnosti statku pre obstarávateľskú organizáciu.

V prípade, ak by k stretu nedošlo, znamenalo by to, že vo verejnom obstarávaní nebola predložená žiadna ponuka spĺňajúca požiadavky na predmet zákazky, a teda uchádzač nie je schopný ponúknuť obstarávateľskej organizácii statok, za predpokladanú hodnotu zákazky, ktorú chce obstarávateľská organizácia ponúknuť za uspokojenie svojej potreby. Samozrejme, obstarávateľská organizácia by bola radšej, keby stret bol nižšie a/alebo viac vpravo – smer rastu užitočnosti, avšak v tomto priestore nie je schopný uchádzač ponúknuť žiadny statok – inak by išiel pod svoje náklady, čo sa bežne asi nestane. Naopak uchádzač by bol najradšej, keby stret bol vyššie a/alebo viac vľavo, kde by mohol ponúknuť statok s vyššou maržou v rovnakej alebo ešte nižšej kvalite. Pre obstarávateľskú organizáciu je vhodný ktorýkoľvek bod na nákladovej krivke (vyjadruje optimálny pomer ceny a kvality), avšak v praxi uchádzač asi takou širokou škálou statkov nedisponuje. Uchádzač môže vo verejnom obstarávaní ponúknuť len jednu ponuku – s výnimkou elektronickej aukcie, kde môže meniť vopred stanovené aukčné kritériá a bude sa rozhodovať, aký statok ponúkne vo verejnom obstarávaní na základe opisu predmetu zákazky, kritérií na vyhodnotenie ponúk, relatívnej váhy priradenej jednotlivým kritériám a pravidiel na uplatnenie kritérií. Za normálnych okolností by mal uchádzač predložiť najkonkurenčnejšiu ponuku, avšak ak sú kritériá, alebo relatívne váhy alebo pravidlá na uplatnenia kritérií nastavené nesprávne, môže to viesť k predloženiu neoptimálnej ponuky. Uvedené obstarávateľská organizácia pri súčasnom nastavení systému verejného obstarávania častokrát zistí až po vyhodnotení ponúk.

Aby sa obstarávateľská organizácia vyhla tomu, že jej uchádzači predložia neoptimálnu ponuku, v zásade má len tieto možnosti:

a) minimálne požiadavky na predmet zákazky, vrátane kvalitatívnych požiadaviek, stanoví na hodnotu K* a následne bude súťažiť najnižšiu cenu;

b) stanoví cenu C* a následne bude súťažiť len kvalitu;

c)  pristúpi k metóde oceňovania kvality popísanej vyššie;

d) pristúpi k najoptimálnejšiemu stanoveniu kritérií, relatívnych váh kritérií a pravidiel na uplatnenie kritérií tak, aby sa ponuka úspešného uchádzača čo najviac priblížila optimálnej kombinácii – pomeru ceny a kvality.

Metóda popísaná v písmene d) je najzložitejšia, lebo obstarávateľská organizácia nepozná hodnoty, a teda ani tvar nákladovej krivky. Za súčasných trhových podmienok je obstarávateľská organizácia vôbec rada, ak získa jednu indikatívnu ponuku na určenie predpokladanej hodnoty zákazky, ktorá však vôbec nemusí odzrkadľovať trhové podmienky. Z tohto dôvodu je obzvlášť dôležité, aby kritériá, relatívne váhy kritérií a pravidlá na uplatnenie kritérií boli nastavené tak, aby nútili uchádzačov podať najoptimálnejšiu ponuku. Uvedené je o to ťažšie, že ponúkané statky na trhu sú heterogénne. Pre obstarávateľskú organizáciu je však uplatnenie vyhodnocovania ponúk na základe pomeru ceny a kvality výhodné práve v tom, že môže požiadavky na predmet zákazky vrátane kvalitatívnych požiadaviek stanoviť ako minimálne, a tak aj de facto minimálne obmedziť hospodársku súťaž cez opis predmetu zákazky. Uchádzači majú možnosť predložiť ponuky a bojovať o zadanie zákazky výlučne na základe pomeru ceny a kvality. V reálnom živote graf troch uchádzačov by mohol vyzerať približne takto:

Predpokladáme, že okrem dokonalej konkurencie vo verejnom obstarávaní sú predložené tri ponuky troch uchádzačov, ktorí majú heterogénny statok, a teda existujú aj tri rozdielne nákladové krivky. Za istých okolností môže byť statok aj homogénny, avšak uchádzači majú rozdielne náklady na vytvorenie statku v požadovanej kvalite – iný technologický postup a pokrok, štátne dotácie a pod. Za cenu C* je každý pripravený ponúknuť inú kvalitu K1*, K2* a K3*. V prípade, že by mali všetci traja uchádzači rovnakú cenu C*, potom uchádzač č. 3, ktorý obstarávateľskej organizácii ponúka kvalitu K3* je pre obstarávateľskú organizáciu najoptimálnejší, a teda mal by byť úspešný, ak si obstarávateľská organizácia správne nastavila kritéria kvality, relatívne váhy kritérií a pravidlá na uplatnenie kritérií. Ak uchádzač bude poznať nákladovú krivku iných uchádzačov a bude chcieť maximalizovať zisk, môže svoju cenu zvýšiť až na hodnotu MC*, pričom stále bude poskytovať najoptimálnejšiu kombináciu ceny a kvality. V dokonalej konkurencii by sa to však nemalo stať, t. j. uchádzači by si nemali reálne poznať nákladové krivky a cena by sa mala pohybovať niekde pod hodnotou MC*, ale nad C*, aby dosahoval uchádzač aspoň minimálny zisk.

Kritéria na vyhodnotenie ponúk

Napriek skutočnosti, že zákon o verejnom obstarávaní demonštratívne stanovuje, čo môže byť kritérium na vyhodnotenie ponúk, stanovovanie kritérií na vyhodnotenie ponúk nebýva bezproblémové a je náchylné na zneužitie. Uvedené možno vysvetliť tak, že existuje veľa aspektov pri výbere úspešného uchádzača a kritériá, relatívne váhy kritérií a pravidlá na uplatnenie kritérií sú jednými z nich, pričom obstarávateľská organizácia si často až do momentu predloženia ponúk a otvárania kritérií neuvedomuje dôsledky ňou zvolených kritérií, relatívnych váh kritérií a pravidiel na uplatnenie kritérií. Z tohto dôvodu väčšina obstarávateľských organizácii, ktoré vyhodnocujú ponuky metódou bodovania kvality, po vyhodnotení ponúk a výbere úspešného uchádzača bojujú s tlakom na vysvetlenie svojho výberu.

Základným cieľom takto stanovených kritérií na vyhodnotenie ponúk je výber ekonomicky najvýhodnejšej ponuky na základe pomeru ceny a kvality.

K problematike stanovenia kritérií na vyhodnotenie ponúk je potrebné uviesť, že zákon o verejnom obstarávaní nekoliduje s daňovo-právnymi predpismi, t. j. daňový status hospodárskeho subjektu nie je ovplyvnený zákonom o verejnom obstarávaní. Je preto možné, aby obstarávateľská organizácia zohľadnila povinnosti vyplývajúce z daňovej legislatívy pri stanovovaní kritéria ceny. V každom prípade by obstarávateľská organizácia mala vo verejnom obstarávaní vytvoriť prostredie čestnej hospodárskej súťaže, t. j. aby cena a iné kritériá, ktoré determinovali úspešnosť určitého uchádzača (boli dodržané počas celého trvania zmluvného záväzku – vrátane príp. indexácie a pod.). Je preto vecou hospodárskeho subjektu (vrátane skupiny dodávateľov), aby riadne vyhodnotili svoj daňový status (po zohľadnení vplyvu zákazky na svoj daňový status) a za predmet zákazky ponúkli cenu, ktorá bude pre obstarávateľskú organizáciu nemenná (okrem prípadnej indexácie a pod).

V zásade platí, že obstarávateľská organizácia nesmie hodnotiť zmluvné podmienky, keďže ich účelom je zabezpečiť povinnosti úspešného uchádzača alebo platobné podmienky, lebo nesúvisia s predmetom zákazky. Je teda zakázané hodnotiť výšku sankcií alebo splatnosť faktúr, lebo tieto kritéria by nevypovedali nič o ekonomicky najvýhodnejšej ponuke. Najmä sankcie sú problematické, lebo za normálnych okolností by nemali byť ani uplatňované, ak úspešný uchádzač plní to, k čomu sa zaviazal. Kritériom nemôže byť z rovnakej logiky ani počet referencií a obrat uchádzača.