Konzorciá ako facka hospodárnosti?

Konzorciá ako facka hospodárnosti?

Konzorciá, ako sa ľudovo prezývajú skupiny dodávateľov (§ 37 zákona o verejnom obstarávaní), sú súčasťou verejného obstarávania – či chceme alebo nie. Nemôžu sa uchádzačom zakázať, nesmie sa im predpisovať právna forma v rámci predkladania ponuky, sťažiť sa im môže iba účasť v podobe vyšších nárokov na podmienky plnenia zmluvy. Čo však môže znamenať ich výskyt v obstarávaniach?

„Víťazom tendra sa stalo konzorcium spoločností, ktoré diaľnicu dlhú takmer 6 kilometrov postaví za vyše 239 miliónov eur.“

„Národná diaľničná spoločnosť podpísala Zmluvu o dielo na výstavbu úseku rýchlostnej cesty XY. Zmluvu podpísala s víťazom tendra, ktorým je združenie v zložení Jožkostav a Ferkostav. Celková dĺžka novej rýchlostnej cesty je 10,38 kilometra za 521 miliónov eur.“

Vytvorenie skupiny dodávateľov nie je nič zložité a ani drahé. Stačí sa stretnúť pri káve, dať právnikovi 500 € na skontrolovanie alebo vytvorenie jednoduchej zmluvy a splnomocnenia, vložiť dokumenty do ponuky a zľahčiť si tak vstup do obstarávania. A samozrejme, dohodnúť sa na rozdelení úloh, činností a pochopiteľne samotnej odmeny – podielu na zisku. Aké sú však príčiny hojného využívania tohto inštitútu v našich podmienkach (najmä pri stavebných zákazkách) a aké má následky?

Člen skupiny dodávateľov nesmie predložiť ponuku v tom istom obstarávaní sám za seba, iba ako člen skupiny. Jeho úloha je vopred dohodnutá, ako aj dokumenty v podobe podmienok účasti, ktorými pomôže celej skupine. Keďže je členom skupiny, je s ňou skoordinovaný a postupuje v súlade s jej rozhodnutiami (za ktorú koná jej vedúci člen, spravidla najväčšia spoločnosť). Následky takéhoto postupu sú i bez hĺbavého rozmýšľania pomerne jednoznačné – okruh subjektov, ktoré sa môžu zúčastniť na predkladaní ponúk, sa postupne zužuje, a rovnako sa tak znižuje úroveň hospodárskej súťaže v tom-ktorom postupe zadávania zákazky. A ak zoberieme do úvahy, že tieto združenia podnikateľov sa formujú najmä pri zákazkách na stavebné práce, kde etablovaných a skúsených staviteľov naozaj nie je veľa, prichádzame k záveru, že skupina dodávateľov a jej výskyt v zákazkách negatívne pôsobí na znižovanie cien (najmä ak sa v takýchto zákazkách neuskutoční elektronická aukcia).

Aké sú však dôvody pre tento stav? V zásade v podnikateľských kruhoch platí, že ak niečo dokážem zrealizovať sám ako firma, nebudem sa deliť o svoju maržu so subdodávateľmi alebo inými partnermi, ktorých by som musel na plnenie zákazky prijať – nemám na to reálny ekonomický dôvod (okrem čistej filantropie, túto ale spomíname skôr z recesie). Partnerstvo inej spoločnosti prijmem vtedy, ak nemám na výber a nedokážem sám objektívne splniť požiadavky na predmet zákazky, resp. najmä podmienky účasti v takomto tendri.  V takomto prípade uchádzač dobrovoľne vstúpi do skupiny dodávateľov, resp. ju sám vytvorí, pretože je to bezo sporu najtransparentnejší spôsob, ako priznať povolené koluzívne správanie sa.

Ak sme si teda vymedzili následky účasti skupiny dodávateľov v postupoch verejného obstarávania a dôvody ich vzniku, je vhodné, aby sme podrobili stručnej analýze aj primárne dôvody, pre ktoré sa uchádzači zlučujú. Samozrejme nie je možné generalizovať, ale ak si pozrieme podmienky účasti na dvoch stavebných zákazkách, ktoré sú spomenuté v úvode (stavba 6 km a 10 km úseku diaľnice), len ich rozsah (abstrahujúc od osobného postavenia) sú tri strany A4. V oboch sa vyčerpáva zoznam všetkých možných podmienok účasti ekonomického postavenia (vrátane vyjadrenia banky o záväznom poskytnutí úveru 18 mil. €), pričom z pohľadu technického zabezpečenia sa vyžaduje preukázanie ešte aj pásového rýpadla alebo postrekovača asfaltu, nehovoriac o všetkých možných profesistoch s praxou min. 10 rokov. Pripomíname, že nejde o súťaž na 300 kilometrov diaľnic, ale iba na pomerne krátke úseky (ktoré sa cenovo pohybujú v klasických slovenských medziach – cca 1 niekdajšia miliarda korún na 1 km diaľnice).