Strach z verejného obstarávania a ako naň alebo filozofická spoveď obstarávača
S obstarávaním si tykám už vyše 16 rokov. To je zhruba toľko, čo prejde od narodenia dieťaťa do jeho „ťažkej“ puberty. Za ten čas som stál pri detských chorobách úradu, následne pri veľkých súťažiach ako uchádzač, ale aj pri obrovských súťažiach ako ich zadávateľ. Mám dojem, že ma už nič neprekvapí. Poznám aj mnohých skúsených obstarávačov, ktorí si taktiež prešli miliardami a napriek tomu často počúvam to, čo mnohých spája. Strach z verejného obstarávania.
Je to strach, ktorý je spočiatku podvedomý, ba priam neidentifikovateľný, je ešte len niekde hlboko v žalúdku. Už totiž existuje téza, čo sa má nakúpiť, obstarať, a to v podobe myšlienky, nápadu. Začínajú sa rysovať prvé kontúry, vznikajú prvé požiadavky na predmet, prvé podmienky na potenciálnych dodávateľov. Véočkár zatiaľ len ticho sedí. Pozitívnej energii z nápadu niečo nakúpiť sa ťažko vzdoruje, nemôže ju prekaziť. Všetci majú ohromnú radosť. Po tom, ako definitívne padne rozhodnutie o potrebe obstarania, si manažéri, ktorí majú v
zdielať 