Register partnerov verejného sektora – krok vpred (do slepej uličky)?

Register partnerov verejného sektora – krok vpred (do slepej uličky)?

Zapisovanie vlastníkov podielov vo firmách a konečných užívateľov výhod poznáme v našom právnom poriadku už nejaký ten piatok. Pod vplyvom tlaku verejnosti, ktorá mala (a stále má) podozrenie na korupciu medzi tzv. verejnými funkcionármi pri verejných zákazkách, sa už tretím rokom precizuje preukazovanie majetkovej účasti uchádzačov vo verejnom obstarávaní. Je takýto „hon na bosorky“ naozaj úspešný?

Trochu pohľadu do histórie nezaškodí

Moderné poňatie konečných užívateľov výhod, teda tých, ktorí z biznisu so štátom majú skutočné peniaze, sa začalo vo vzťahu k zákonu o verejnom obstarávaní písať 1. marca 2015. Do účinnosti vstúpila novela vtedy platného a účinného zákona o VO so smutne presláveným § 26a. Ten totiž po prevalení káuz okolo schránkových firiem v daňových rajoch zakázal zúčastňovať sa verejného obstarávania tým spoločnostiam, ktoré o.i. sídlili v krajinách, ktoré neumožňovali zistiť, kto má vo firme tzv. kvalifikovanú účasť. Veľmi vzletné a populistické pomenovanie „skorokriminálnikov“ narazilo veľmi rýchlo na rozpor so základnými princípmi, na ktorých stojí EÚ – sloboda podnikať (a uchádzať sa v súťažiach) naprieč všetkými členskými štátmi. Táto novela, šitá (ako už u nás takmer stále) horúcou ihlou (ďalej v texte len „hon č. 1“), prežila iba niečo cez pol roka a od októbra 2015 vznikol tzv. register konečných užívateľov výhod (ďalej v texte len „hon č. 2“), ktorého správcom sa stal Úrad pre verejné obstarávanie.

Zapisovanie do tohto registra sa dialo pod gesciou ÚVO, avšak ten zapísal v súlade so zákonom každého, kto papierovo vydokladoval (a často potom už iba čestne deklaroval) konečných užívateľov výhod jeho firmy. Na konci formulárov bolo políčko, či je dotyčná fyzická osoba verejným funkcionárom, čo samozrejme nikto nikdy nepriznal. A bolo vymaľované.

Ľudu nemožno veriť! Veď čo keď tam niekto zapísal tie nepravé osoby a verejní funkcionári si pobehovali po Slovensku s vačkami, plnými peňazí zo skorumpovaných obstarávaní? Musíme vymyslieť niečo, na základe čoho niekto iný pod hrozbou vysokej pokuty položí za uchádzačov hlavu na klát a zaručí sa, že práve tí deklarovaní sú aj skutočnými požívateľmi výhod – rozumej skutočného zisku z obstarávaní. A tak sme sa dočkali registra partnerov verejného sektora (ďalej v texte len „RPVS“, resp. „hon č. 3“). Zákon, prinášajúci tento inštitút, začal byť platný a účinný od februára 2017 s tým, že (mimochodom retroaktívne) zakotvil povinnosť uzatvoriť zmluvu z obstarávaní, začatými i pred týmto dátumom, iba so spoločnosťami, ktorí sú zapísaní v tomto novom registri. Ktorého správcom je už pre istotu niekto úplne iný – Ministerstvo spravodlivosti SR.

Zo psa slanina nebude alebo trhala fialky dynamitom

Asi nebudeme nijako drzí keď skonštatujeme, že neustále inovácie a novelizácie honu na bosorky (rozumej verejných funkcionárov) sa ustavične končili neslávne. Domnievame sa, že tí, ktorých sa tento hon skutočne týkal, si vhodný zápis vedeli správne zabezpečiť v ktoromkoľvek vydaní honu – lebo vždy stačia peniaze a ľudia, ktorí sa za ne dobrovoľne podpíšu už do ktoréhokoľvek registra. Papier znesie všetko. A následne vhodne pripravené a pred-podpísané zmluvy u notára o spätnom prevode obchodného podielu bez uvedenia dátumu. A navyše, najväčšou dierou a legislatívne nezachytiteľným faktom ostáva skutočnosť, že hocikto je uvedený ako konečný príjemca zisku, tento (po výbornom zoptimalizovaní dane z príjmu a pribalení ešte pár drobných z optimalizácie DPH) vie akékoľvek peniaze z firmy jednoducho vybrať, previesť na svoj účet a odovzdať ich tomu najskutočnejšiemu užívateľovi výhod. Samozrejme vo forme daru. Lebo ten nemôže nikto nikomu dokázať. Prípadne vo forme pôžičky, to je dnes ešte modernejšie. Lebo je tu aspoň priestor pre nejaký spätný kanál. V každom prípade, presun peňazí od zapísaného konečného užívateľa výhod komukoľvek ďalšiemu nie je nič trestné, ba ani zakázané.

Čo však toto všetko znamená pre verejných obstarávateľov? Že trhanie fialiek dynamitom, rozumej plošné a kobercové bombardovanie a naháňanie všetkých, i drobných vlastníkov firiem, dodávateľov štátu, je nezmyselné, časovo náročné a zdržiavajúce, a najmä z pohľadu konečného efektu zbytočné, nakoľko tí, ktorí spôsobili tento hon, si iba preložia svoj luxusný telefón z jednej ruky do druhej, keď dajú vybaviť všetky zápisy do „zasa nového registra“. Zákonodarca tu taktiež zjavne nedomyslel finančný dopad na podnikateľskú sféru, pretože zápisy oprávnenými osobami nestoja dve päťdesiat, ale stovky, resp. tisícky eur, ktoré sa nejako musia pretaviť do nákladov, ktoré si firmy skôr či neskôr započítajú do obstarávaní a ponúk v nich.