Verejné obstarávanie z vtáčieho pohľadu EK

Keď sa povie verejné obstarávanie, asi sa každému vynorí najmä zákon, potom vestník a nakoniec bolehlav zo zložitého postupu, ktorým získavame dodávateľa potrebných tovarov, služieb alebo prác. Ak sa povie tvorba noriem verejného obstarávania, každému možno napadne slovenský zákonodarný zbor, niekomu možno európske smernice. Ale ak sa povie tvorba európskej stratégie verejného obstarávania, verejné obstarávanie je v tej chvíli proces, na ktorý sa nazerá zo skutočne vtáčieho pohľadu. Málokto si totiž uvedomuje, že dnes sa do značnej miery riadime tým, čo bolo na európskej úrovni vymyslené ako pomoc jednotnému trhu, hospodárskej súťaži a skutočnému znižovaniu nákladov. A svoje o tom vie aj Jaroslav Kračún, ktorého máme tú česť vyspovedať ako predĺženú európsku ruku obstarávania z Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre vnútorný trh, priemysel, podnikanie a malé a stredné podniky (DG). Rozhovor prinášame priamo z Bruselu, kde sme tohto slovenského právnika osobne vyspovedali.

Je vzrušujúce rozprávať sa s niekým, kto je pri priamom zdroji tvorby politík verejného obstarávania, ktorými sa riadia smernice, ktoré sú implementované v našom právnom poriadku. Čomu vďačíte za príležitosť pracovať pre toto konkrétne generálne riaditeľstvo (DG)? Bola to iba náhoda alebo konkrétny zámer?

Keď som sa chystal do Európskej komisie, vytipoval som si dve generálne riaditeľstvá – konkrétne toto, kde pracujem a Generálne riaditeľstvo pre hospodársku súťaž. Medzi nami právnikmi má hospodárska súťaž väčšie meno, ale vnútorný trh má asi najpôvodnejšie poslanie celého projektu EÚ. Hneď vtedy som aj zistil, že je tu veľa odborov. Odstraňovanie bariér podnikania je posolstvo, ktoré ma najviac oslovuje. Ale keby v tom čase existovalo oddelenie pre vesmír, idem jednoznačne tam (smiech). Keď som spravil konkurz, získal som ponuky a rozhodol som sa pre toto miesto, na ktorom som od začiatku. Šťastie praje pripraveným. Ja som mal v tom čase asi viac šťastia. Keď som začal, hneď som mal na starosti Slovensko, Slovinsko, Česko a v súčasnosti aj riešenie obstarávania inovácií.

Čo konkrétne máte zo svojej pozície v týchto krajinách na starosti?

Mám na starosti najmä konanie o porušení – čiže nesprávne uplatňovanie smernice členským štátom do národnej legislatívy a tiež konkrétne porušenia pravidiel vyplývajúcich zo smerníc jednotlivými verejnými obstarávateľmi. Riešime sťažnosti, ktoré môžu podať hlavne účastníci konania, ktorí sa domnievajú, že na národnej úrovni nedokážu dosiahnuť efektívnej nápravy. Vtedy je potrebné vyplniť formulár, v ktorom treba vyznačiť, v čom sa domnievate, že sú porušené smernice.

Okrem riešenia sťažností, ktorých počet našťastie klesá, sa snažíme pomáhať národným orgánom vyvíjať činnosti, stratégie a politiky na zlepšovanie praxe verejného obstarávania. Toto začína identifikáciou problematických oblastí. Klasikami sú rokovacie konania bez zverejnenia, konania s jednou ponukou, neoprávnené vylúčenia, vendor lock-in v zákazkách na IT systémy, nízka úroveň používania kvalitatívnych kritérií, atď. Tieto záležitosti preberáme s našimi priamymi kontaktmi, ÚVO a Úradom podpredsedu vlády v prvej línii a snažíme sa vymyslieť činnosti ako tieto ukazovatele zlepšiť. Výsledky každoročne monitorujeme v Správe o krajiny a vydávame odporúčanie v rámci tzv. Európskeho semestra.

V čom sú tieto „Vaše“ – naše štáty špecifické?

Nepochybne v prístupe k verejnému obstarávaniu (smiech). Veľkú rozdielnosť oproti iným členským štátom dlhé roky spôsoboval fakt, že v slovenskom i českom zákone je povinnosť súkromnej firmy obstarávať podľa zákona i v prípade, ak dostane verejné zdroje (eurofondy) vo výške rovnej alebo nižšej ako 50 % výdavku, ale aj na výrobné mechanizmy iné ako tie, ktoré sú taxatívne uvedené v smernici (najmä nemocnice a ich vybavenie). Nikde inde v Európe to tak nie je. Bežne sa mi stávalo, že mi pracovníci z európskeho vestníka s udivením volali, prečo sa im tam množia slovenské a české súťaže na bagre, sústruhy a výrobné linky (smiech). Pokiaľ viem, ku koncu septembra sa povinnosť súťažiť pre tých „50 %“ už konečne zrušila. Oni predsa sami vedia, kde a do čoho majú zainvestovať, sú to najmä ich peniaze, minuté na ich výrobné prostriedky a súvisiace investície. EÚ im iba finančne vypomáha, aby sa zrýchlila a zvýšila ich konkurencieschopnosť.

Čo je vlastne popis vašej práce?

Toto riaditeľstvo vytvára samotnú legislatívu vo verejnom obstarávaní. Našou prvou úlohou je urobiť návrh smerníc (cca každých 10 rokov je verejná konzultácia, kde sa hovorí, že sa svet verejného obstarávania posunul, že treba niečo inak spraviť). Najnovšie to bolo zelené VO, sociálne aspekty atď. Dostali sme 628 rôznych odpovedí od rôznych inštitúcií. Z toho sa spravil nový návrh smernice, ktorý ide ďalej do Rady a do Parlamentu.

Druhou úlohou je pripraviť všetky možné implementujúce postupy – výšky prahových hodnôt (nové limity sa revidujú podľa rôznych koeficientov a WTO). Ako určite dobre viete, smernice sa zaoberajú iba postupmi, ktoré sú nadlimitné. Všetky iné možné limity pod týmito prahmi si stanovujú členské štáty samostatne, podľa vlastnej úvahy, stavu trhu a ich ekonomiky a pod.

Hoci sme povedali, že ste slovenský právnik, vaše právnické vzdelanie je skutočne európske. Mali ste teda ambície pracovať pre inštitúcie už dávno?

Pôvodne som neplánoval nič konkrétne. Chcel som študovať medzinárodné obchodné právo, ale práca pre inštitúcie bola vždy jedna z veľmi lákavých možností. Študoval som v Štrasburgu, Paríži, Ríme, Montpellier a na britskej Leicester University. Práve diverzifikácia právnického vzdelania spôsobila, že nemám žiadne konkrétne väzby ani subjektívne náhľady na jednotlivé práva členských štátov – viem sa na veci pozrieť objektívne, bez zbytočne zložitej optiky.

Poďme ešte k samotnej práci, ktorú vykonávate. Vaším zameraním je slovenské a české verejné obstarávanie. Ako by ste tieto obstarávania charakterizovali v rámci iných európskych obstarávaní? Sú niečím špecifické – teda okrem tých 50 %?

Áno. Jednak sa súťaží na najnižšiu cenu, čo je naozaj slovensko-český unikát. V iných kútoch Európy sa najnižšia cena používa už iba na veľmi jednoduché tovary, takmer vôbec nie na služby a stavebné práce. No a unikátnosťou je aj akýsi klasický a neobchodnícky prístup. Veľmi často sa mi verejní obstarávatelia sťažujú na množstvo kontrol a zázračnú schopnosť práve tých posledných, ktoré sa často konajú niekoľko rokov po skončení súťaže odhaliť závažné porušenie zákona alebo smerníc. Za všetko iba jedna pikoška. Na jednom z mojich prvých verejných vystúpení vo funkcii v Prahe sa mi v neformálnej diskusii jeden z veľkých českých verejných obstarávateľov ustarostene posťažoval, že my v EÚ robíme to obstarávanie tak zložitým, že už nevie, ako má tie svoje Škodovky obstarať (smiech).

Čo presne vlastne v rámci tvorby politík sledujete a čím sa zaoberáte?

Hlavným cieľom európskych pravidiel verejného obstarávania je otvorenie vnútorného trhu pre verejné obstarávanie. Ak je zákazka dostatočne hodnotná, aby sa oplatilo dodávateľovi ísť cez hranicu so svojou ponukou, takáto zákazka má byť vyhlásená na európskej úrovni. Toto je filozofia európskych prahových hodnôt. Dôvodom tohto cieľa je vybudovať konkurencieschopné hospodárstvo, aby tí najlepší dodávatelia mali otvorený prístup na všetky európske trhy a boli tiež silnými hráčmi na svetových trhoch. Všetky štáty tým dostanú prístup k najlepším ponukám s najlepším pomerom hodnoty za peniaze. V opačnom prípade, ak si bude každý štát chovať svojho národného šampióna vďaka národným preferenciám, nielenže budú na to doplácať všetci občania, ale títo dodávatelia nebudú vôbec schopní uplatniť sa na svetových trhoch a skôr či neskôr príde ku kolapsu tohto národného chovanca a možno aj celého mikrosektora v danom regióne.

Popri tomto hlavnom cieli pracujeme na tom, ako uľahčiť prístup malých a stredných podnikov k verejnému obstarávaniu, pretože sú základným prvkom hospodárskej štruktúry v EÚ a v mnohých ohľadoch ponúkajú výhodnejšie, ekologickejšie, sociálnejšie alebo inovatívnejšie riešenia. Preto sa snažíme presvedčiť všetkých verejných obstarávateľov, aby si našli čas a stanovili čo najviac kvalitatívnych aspektov svojho nákupu. Týmto zvýšia nielen šancu obstarať niečo lepšie, výhodnejšie a vhodnejšie pre konečných užívateľov (občanov), ale dajú tiež príležitosť dodávateľom, ktorí sú schopní vytvárať požadované hodnoty.

Aký máte názor na regulovanie podlimitných postupov VO v jednotlivých členských štátoch? Máme príklady od totálnej deregulácie (napr. Portugalsko) až po pomerne silnú reguláciu, napr. na Slovensku (vestník, zverejňovanie výziev, zápisnice, revízne postupy, okrem kratšej lehoty takmer rovnaký postup ako pri nadlimitnom VO).

Ako som už povedal, my tu v Európskej komisii by sme sa v zásade týmto nemali zaoberať. Myslím, že to treba vždy prispôsobiť miestnym zvyklostiam. Dnes máme už elektronické nástroje, ktoré sú povinné v nadlimite. Menšie súťaže treba podľa mňa zverejňovať na nejakom rovnakom médiu a vytvoriť čo najmenej byrokratický postup. Určite to netreba nijako preháňať. A určite dnes ísť elektronickou cestou, napr. cez EKS, hľadať vo všetkom pozitíva a výhody prístupu. Vybrať si zo všetkého to, čo je najlepšie, akúsi najlepšiu prax starostlivého hospodára. Niekedy je dobré poznať aj ponuku lokálneho distribútora alebo dodávateľa. Určite nie je efektívne zverejňovať potom, ale zverejňovať predtým, veď drvivá väčšina zákaziek sa predsa plánuje. Prečo si nepomôcť zlepšiť hospodársku súťaž?

Jeden z koncoročných záverov tzv. Európskeho semestra, čo je jeden z inštitútov hospodárskej koordinácie v rámci EÚ, je jednoznačne ten, že verejné obstarávanie je dôležité pre konkurencieschopnosť, pretože môže viesť k štrukturálnym zmenám. V tomto závere je spomenuté aj to, že je potrebné, aby si dnešní verejní obstarávatelia uvedomili a pochopili priame ekonomické dôsledky svojej práce. Znie to vznosne, avšak ako je podľa vás možné úspešne „nakaziť“ touto myšlienkou konkrétnych ľudí – obstarávačov? Sú predsa spravidla iba referentami a vykonávateľmi predstáv vedenia organizácie.